predchadzajúca strana - strana 6 - dalsia strana


Osobnosti obce Liptovský Ján

     Krásna príroda Jánskej doliny, termálne pramene, jaskyne, architektúra, história i osudy občanov Liptovského Jána priťahovali rôznych umelcov, vedcov, ktorí tu tvorivo pracovali. Mnohí z nich boli rodáci z Liptovského Jána, blízkeho okolia, ale niektorí sa do Liptovského Jána prisťahovali a iní zase radi navštevovali Liptovský Ján kde hľadali inšpiráciu.
Minulosť i súčasnosť Svätého Jána je zachytená v piesňach a rozprávkach, ktoré zapísali Štúrovci Ján Klimo a Ján Kalinčiak.
Ján Kalinčiak chodil do ľudovej cirkevnej školy v Liptovskom Jáne, kde vyučoval Janko Chalupka. Kalinčiak žil v Liptovskom Jáne do r.1834. K obci sa viaže i dej jeho známeho diela "Reštaurácia", v ktorom opisuje boj rodiny Szentiványiovcov s Kyseľovcami o stoličné úrady.
Liptovský Ján sa stal pôsobiskom i pre Fraňa Kráľa, ktorý obec pravidelne navštevoval každé prázdniny, žil u svojho brata. Tu napísal v r.1933 svoj román Cesta zarúbaná. F.Kráľ ako vedúci predstaviteľ školstva sa pričinil o vybudovanie základnej školy v obci.
Do školy v prírode, do bývalých kúpeľov, chodieval i spisovateľ Ferdinand Gabaj. Tu napísal knižku Moji piataci, v ktorej vykresluje i dodnes žijúce osoby z Liptovského Jána.
Gustáv Hilbert obdivovateľ a zanietenec prírody Liptova sa zaoberal poľovníctvom a rybárstvom, ale aj históriou Liptovského Jána.
Kaštiele i okolie obce sa stali inšpiračným zdrojom pre maliarov Alexyho, Tarabu, Struhára atď.
Dejinami sa zaoberali Dr.R.Brtáň, Dr.K.Jarábek.
Ďaľšími pozoruhodnými osobami v Liptovskom Jáne boli: Svätojánskovci - chýrni liptovskí zemani; Méchanopaeus Ján - humanistický básnik; Sartorius Eliáš - pedagóg; Murín Matej - zbojník; Klimovci - remeselno-učiteľský rod; Nemessanyi Ján - pedagóg, publicista; Nemessanyi Felix - husliarsky majster; Filo Ján - horár "medveďobijca"; Majerský Imrich - spisovateľ, osvetár; Grečner Eduard - pedagóg, osvetový pracovník; Kompiš Bohuslav - drevársky odborník; Šrol Stanislav - speleológ; Kompiš Paľo - stavbár; Darina Harmanová - pedagóg, spisovateľ; Brtáň Vladimír - športovec; Hipman Peter - speleológ

Medzi najvýznamnejších patria:

    Martin Szentiványi sa narodil v Liptovskom Jáne 20.10.1633 a zomrel v Trnave 29.3.1705. Martin SyentiványiPatril medzi najaktívnejších profesorov Pazmániovskej univerzity. Začas poslucháč, potom pedagóg, dekan, profesor, rektor, kancelár Trnavskej univerzity a správca jej tlačiarne a bibliotéky, uznávaný filozof, prírodovedec, teológ, kňaz, misionár rehole jezuitskej. Szentiványi bol príslušníkom starého slovenského šľachtického rodu a po celý život sa hlásil k slovenskému pôvodu. Toto jeho presvedčenie našlo ohlas i v jeho historických dielach. Patril k vedúcim osobnostiam Univerzity v Trnave. Bol to vynikajúci pedagóg, organizátor a vedec, špecialista na kanonické právo v Uhorsku. Szentiványi prednášal fyziku, matematiku, hebrejčinu, metafyziku a teológiu v Štajerskom Hradci, Viedni, Trnave, Mníchove a Košiciach. Napísal 55 latinských diel, ktoré vyšli najmä v Trnave. (Napr. Rozpravy t.j. úvahy z prírodnej filozofie.) Okrem toho je autorom 20 polemických protireformačných spisov v biblickej češtine - Čtyri a dvacet pochybování. Najviac vydaní dosiahol "Szentiványiho encyklopedický výber z rôznych vedných odborov". V dejinách slovenských prírodných vied má priekopnícke postavenie v oblasti hydrológie, dielo O podivuhodných silách a vlastnostiach vôd. Jeho významná časť je zameraná na minerálne pramene na Slovensku, i v Jáne. Hoci väčšinu svojich diel písal latinsky, je autorom aj dvoch slovenských diel z oblasti scholastickej filozofie. Nelipol iba na špekulatívnej filozofii, ale mal neobyčajne živý zmysel pre praktické stránky života. Hlásal kritičnosť, vychádzal zo skúseností, horel túžbou po rozumovom poznaní a zavrhoval mystické vysvetľovanie nezvyčajných prírodných úkazov. Pripravoval cestu osvieteniu a otváral tak cestu vedeckému pokroku.

    Čajakovci sú to tri generácie slovenských spisovateľov, prechádzajúce literárnymi obdobiami od romantizmu cez realizmus až k medzivojnovému synkretizmu slohov. Najstarší z nich je štúrovský básnik Janko Čajak (5.1.1830 Paludza - 4.2.1867 Liptovský Ján), ktorý začal publikovať v porevolučných rokoch a teda patril do druhého sledu romantických tvorcov. Pôsobil od roku 1851 ako domáci učiteľ v rodine hlavného župana Liptovskej stolice Martina Szentiványiho v Liptovskom Jáne. Tu ho v roku 1858 dramatik Ján Chalupka vysvätil za ev.kňaza. 30.9.1861 cirkev svätojánska ho zvolila za kazateľa. Ján Čajak sa oženil s mladučkou Adelou rodenou Medveckou, sestrou Terézie Vansovej. V jeho básňach, písaných v duchu ľudovej piesne, prevládajú melancholické a smutné melódie. Jeho rozsiahle dielo, vychádzajúce časopisecky, vyšlo posmrtne v súbornej knižke Básne Janka Čajaka a v knihe "Zrná" ktorú zostavil Rudo Brtáň. Zomrel na tuberkulózu po nachladení, vo veku 37 rokov, zanechajúc 3 ročného syna. Od r.1861 bol aj liptovským seniorálnym notárom a dekanom. Liptov sa mu stal bohatou námetovou i jazykovou inšpiráciou.
Pavol Dobšinský po smrti svojho priateľa Janka Čajaka požiadal o ruku vdovu Adelu Medveckú Čajakovú, ktorá priviedla na drienčanskú faru malého syna Jána Čajaka.
Ján Čajak (19.12.1863 Liptovský Ján - 29.5.1944 Báčsky Petrovec, Juhoslávia) bol realistickým prozaikom i dolnozemskej tematiky. Na štúdiách ho prenasledovali pre národnostné povedomie a musel viackrát prestúpiť na inú školu. Po maturite začal študovať teológiu v Bratislave, kde ho vylúčili pre slovenské zmýšľanie. Rozhodol sa preto pre učiteľskú dráhu. Na Slovensku pôsobil na viacerých miestach napr. v Liptove, Kokave, Kráľovej Lehote a v r.1893 odišiel na Dolnú zem, kde najprv učil v Selenči a v r.1899 prešiel do Petrovca. Medzi dolnozemskými Slovákmi našiel bohaté pole pôsobnosti. V Petrovci začal literárne tvoriť už ako zrelý 40tnik. Námety čerpal spočiatku zo slov.prostredia zo spomienok na Liptovskú a Gemerskú dedinu. Do literatúry vstúpil s druhou vlnou realistických spisovateľov, avšak väčšina jeho próz nesie znaky začiatočného obdobia nášho realizmu. Prevažná časť jeho diela je poznačená autorovými svetonázorovými a umeleckými koncepciami. Ján Čajak napísal: Predaj hory, Prvé spomienky, Pred oltárom, Ja si svoj mliečnik nenačnem, Strýc Miško, Ujčekov Miškov posledný deň, Jožkova svadba, Vysťahovalec, Obyčajná história, Báťa Kaliský, Suchoty, Únos, Vohľady, Eccehomo, Cholera, román Rodina rovesných. Literárna tvorba Jána Čajaka má pre dolnozemských Slovákov zakladateľský význam a zároveň má popredné miesto v domácich slovenských reláciách literárneho charakteru. V Petrovci sa Ján Čajak oženil v r.1895 s Kornéliou rod. Belohorskou, a 18.júla 1897 sa mu narodil prvorodený syn Ján a tento sa stal nielen pokračovateľom rodového mena, ale aj spisovateľskej tradície, a to spolu so sestrou Adelou.

    V tretej generácii Ján Čajak ml. čestný občan Lipt.Jána (18.7.1897 Selenča, Juhoslávia - 3.7.1982 Bratislava), bol tiež prozaikom, písal najprv dolnozemské príbehy s bohatým lokálnym zafarbením a nárečovým slovníkom a až po druhej svetovej vojne prešiel na slovenskú tématiku. Študoval v Báčskom Petrovci, Sarvaši, Novom Vrsabe a Novom Sade ,v Bratislave, v Prešove, v Belehrade. Bol profesorom na gymnáziu v B.Petrovci, v Liptovskom Mikuláši, pritom bol redaktorom viacerých časopisov. Písal poviedky, romány, drámy, publicistické články, prekladal z juhoslovanskej tvorby a v druhej polovici 30. rokov sa scenármi podieľal na tvorbe slovenských etnografických filmov v Juhoslávii. Z jeho dolnozemských próz vyšla knižka folklórno-humoristických poviedok Dumný briežok, Zuzka Turanová a po vojne satirický román Zypa Cupák. Povstalecké zážitky spracoval v črtách knihy Po stopách generála Viesta , neskoršie vydal Miscellanea. Vyvrcholením jeho prozaickej tvorby je historický román V zajatí na Holíčskom hrade. Pretože so svojou manželkou Editou rod. Harsádyovou nemali potomstvo, ním vymrel po meči Čajakovský rod, ktorého bol dôstojným reprezentantom ako publicista a spisovateľ.

Ján Stanislav - jazykovedec, slavista (12.12.1904 Liptovský Ján - 29.7.1977 Liptovský Mikuláš). Bol priekopníkom slovenskej jazykovedy, učiteľom porovnávacej lingvistiky a staroslovienčiny. V Liptovskom Jáne vychodil základnú školu, gymnázium navštevoval v Liptovskom Mikuláši. Filozofickú fakultu vyštudoval v Bratislave. Ďalej študoval v Paríži, Krakove, Lubľani. V r. 1929 sa stal asistentom Slovenského seminára na Karlovej univerzite v Prahe. V r. 1936 prešiel do Bratislavy a pôsobil na Univerzite Komenského, kde dosiahol významné vedecké funkcie. Vo vedecko-výskumných prácach sa zaoberal dialektológiou, staroslovienčinou, najmä jazykovými a kultúrnymi premenami vo veľkomoravskom období. Osobitnú pozornost venoval pôsobeniu Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy. Študoval slovenskú historickú gramatiku, venoval pozornosť dejinám slovenského jazyka a dejinám Slovákov vôbec. Sústavne si všímal aj otázky slovenskej výslovnosti. Od r. 1950 vydal okolo 40 kníh a pojednaní, vysokoškolských skrípt a početný rad článkov. Medzi najdôležitejšie patria Slovenský juh v stredoveku, Po stopách predkov, Slovenská výslovnosť, Slovenská historická gramatika, Dejiny slovenského jazyka, Starosloviensky jazyk, Hudba, spev a reč.

Významným kultúrnym pracovníkom sa po prevrate stal právny vedec mravčej pilnosti a širokého ohlasu Štefan Luby (5.1.1910 Liptovský Hrádok - 10.10.1976 Bratislava) Štefan Luby chodil so ľudovej školy 1917-1921 v rodisku a Liptovskom Jáne, ďalej študoval v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Prahe, Bratislave, Paríži, Lipsku, Viedni, Zurichu. Ako vynikajúci a publikujúci študent ostal na bratislavskej Právnickej Fakulte od 1934 do 1959; tu sa stal 1937 docentom, 1940 profesorom, 1952 členom korešpondentom ČSAV a 1953 SAV, 1958 dosiahol hodnosť doktora vied a 1968 akademika ČSAV a SAV. Na Právnickej fakulte stal sa riaditeľom seminára a dekanom, bol rektorom Vysokej školy obchodnej. Prednášal na Slovenskej vysokej škole technickej, na Vysokej škole ekonomickej. Zastával tiež významné mimoškolské funkcie. Od 1967 členom korešpondentom Medzinárodnej akadémie pre porovnávacie právo a 1971 členom výboru Académie internationationale des sciences jurdiques. Keď 1959 prešiel vedecky pracovať do Slovenskej akadémie vied, založil v nej Ústav štátu a práva a stal sa členom predsedníctva SAV. Na začiatku svojej tvorby mal záujem o vedecké spracúvanie právnych dejín. Od právnych dejín čoskoro prešiel k aktuálnym problémom súčasnosti. Popri tvorivej práci venoval sa redigovaniu právnických časopisov. Podstatnou mierou prispel k rozvoju slovenskej právnej terminológie, je zakladateľom slovenskej právnej komparatistiky. V celku napísal 25 kníh a vysokoškolských učebníc z občianskeho a rodinného práva, okrem toho do 250 pôvodných vedeckých statí a článkov do našich a zahraničných časopisov.




- hlavná strana -

© foto a text Mgr.Ján HUČÍK
© design, grafika 3W sro -web design