predchadzajúca strana - strana 14 - dalsia strana


JASKYNE, JASKYNIARSTVO

     V tesnom susedstve Demänovskej doliny so svetoznámymi jaskyňami sa vyskytujú krasové javy aj v Jánskej doline, na severnej strane Nízkych Tatier. Jánsku dolinu vyhlodala riečka Štiavnica s prítokmi Ludárkou a Bystrou. Všetky pramenia v centrálnom žulovom jadre a tečú na sever, kde naprieč prerážajú pásmo stredotriasových vápencov a dolomitov. Pri vstupe na vápence sa vody Štiavnice ponárajú do podzemia, zanechávajúc na povrchu suché koryto. V podzemí pretekajú zatiaľ ešte neznámymi jaskynnými priestormi v dĺžke 2,4 km. Pri ústí bočnej dolinky Hlboká sa objavuje Štiavnica vo výške 774 m znovu na povrchu v podobe mohutnej krasovej vyvieračky, nazývanej Hlbokô, odkiaľ tečie po povrchu až po vtok do Váhu pri Uhorskej Vsi. Vyvieračka Hlbokô spolu s vyvieračkou v Medzibrodí tvoria hydrologickú os odvodňovania Krakovej hole, na ktorú je naviazaných takmer 30 kilometrov preskúmaných a zdokumentovaných podzemných priestorov vo vertikálnom rozpätí takmer 1000 metrov. Je to však len malý fragment existujúcich priestorov, ktoré ešte len čakajú na svojho objaviteľa. Predpokladá sa, že v Jánskej doline je vytvorených viac ako 150 kilometrov podzemných priestorov. Pri horárni Pred Bystrou môžeme na dne údolia v žulových nánosoch pozorovať náplavové závrty, ktoré dávnejšie odvádzali povrchové vody do podzemia. Podobne ako v prítomnej dobe, ponárali sa vody Štiavnice i dávnejšie (už od konca pliocéna), keď tiekla o 180 m vyššie. Na to poukazujú kratšie jaskynné úseky s oválnymi tvarmi a zvyškami žulového materiálu. V porovnaní s Demänovskou dolinou jaskyne v Jánskej doline sa vytvorili na obidvoch stranách údolia pod vplyvom priaznivého sklonu vápencových súvrství. Kým v Demänovskej doline majú vápencové súvrstvia jednotný sklon na SV, v Jánskej doline na ľavej strane sa skláňajú na sever alebo severozápad, na pravej strane majú sklon na severovýchod, čo umožnilo ponorným vodám Štiavnice vnikať na obidve strany. Jaskyne Jánskej doliny nie sú zatiaľ známe v takej veľkej rozlohe ako v Demänovskej doline. Poznáme z nich kratšie, inde zasa dlhšie úseky. Speleologický výskum Geografického ústavu SAV v Lipt. Mikuláši preskúmal r. 1957-59 celkove 21 jaskýň. Ku koncu roku 1999 tu členovia Speleoklubu Nicolaus z Liptovského Mikuláša evidujú 142 jaskýň a priepastí spĺňajúcich kritériá pre podzemné priestory. Všetky významnejšie jaskyne Jánskej doliny sú uzavreté a ich návšteva je možná len v sprievode členov Slovenskej speleologickej spolčnosti, ktorí tu vykonávajú aktívny prieskum.

     Stanišovská jaskyňa je situovaná v pravom svahu bočnej Stanišovskej dolinky, neďaleko jej ústia do údolia Štiavnice. Vchod leží vo výške 761 m, teda 20 m nad dnom dolinky a 40 m nad úrovňou Štiavnice. Vedľa nej východnejšie je vchod do Malej Stanišovskej. V protiľahlom svahu sa nachádza vchod do Novej Stanišovskej jaskyne, ktorá dosahuje dĺžku 2334 metrov. Všetky tri jaskyne sú vytvorené v modrošedom (guttensteinskom) vápenci chočského príkrovu. Veľká Stanišová sa tiahne po sklone vápencových vrstiev a v smere tektonických puklín na sever, teda paralelne s tokom Štiavnice. Naopak, Malá Stanišová je vytvorená v smere vápencových vrstiev od východu na západ. Tento smer majú aj niektoré výrazné pukliny. Zachováva tak rovnobežný smer s bočnou Stanišovskou dolinkou. Nová Stanišovská jaskyňa objavená v roku 1972 smeruje na juh k senilným ponorom Štiavnice. Všetky tri jaskyne vytvorila podzemná riečka Štiavnica vo dvoch pod sebou ležiacich poschodiach. Kedysi tvorili jeden genetický celok. Avšak ústup svahov ich rozdelil na tri topograficky samostatné jaskyne s dĺžkou presahujúcou 5 kilometrov. Pretože Stanišovská jaskyňa bola známa od nepamäti (spomína ju už M. Bel r. 1723) a mala voľný, ľahko dostupný vchod, veľmi utrpela na svojom vzhľade. Všetky tenké kvapľové útvary v spodnom poschodí nevítaní návštevníci odlámali a odniesli. Zachovali sa iba mohutnejšie stalagmity so sintrovými jazierkami. V zadnej časti jaskyne sa vytvárajú aj teraz kaskádovité jazierka a na stenách snehobiele kvapľové vodopády. Na kvapľové útvary bohatšie a zachovalejšie je horné poschodie, ktoré dominuje hustým kvapľovým pralesom, nazývaným Klenotnica. Pod kvapľovými stĺpmi sa trblietajú zelenomodré jazierka. Priestory horného poschodia so zachovalými kvapľovými útvarmi v dĺžke 600 m, sú navrhnuté na sprístupnenie pre širšiu verejnosť. Naopak, Malá Stanišová s voľným vchodom je úplne vydrancovaná a tým pre turistov bezcenná.

     Okrem Stanišovskej jaskyne na pravej strane údolía Štiavnice je pozoruhodná Priepasťová jaskyňa v Koreni, na ľavej strane bočnej dolinky Šuštiačka. Vchod do nej tvorí prepadnutá povala vo výške 897 m, čo predstavuje 180 m nad údolím Štiavnice. Pozostáva z dvoch ramien, tiahnúcich sa pozdĺž pukliny smerom na JZ. V strede sa rozširuje v dómovitý priestor, vysoký až 20 m. V jeho bočných výbežkoch sa zachoval žulový piesok, nanesený sem podzemnou Štiavnicou. Z kvapľových útvarov upútajú pagodovité stĺpy šedobielej farby. Jaskyňa s bočnými ramenami je dlhá 150 m. Vo vápencovom brale Sokolová pri vtoku Bystrej do Štiavnice je vo dvoch poschodiach riečna jaskyňa Sokolová. Vchod leží vo výške 899 m, teda 30 m nad údolím Štiavnice. Z kvapľových útvarov vynikajú biele sintrové povlaky na stenách a na povale, podobné chuchvalcom snehu. Jaskyňa má celkovú dĺžku viac ako 1300 m. Z jaskýň na ľavej strane údolia Štiavnice spomenutie zasluhuje Partizánska jaskyňa v masíve Šindliarky, vo výške 846 m, čo predstavuje asi 100 m nad tokom Štiavnica. Cez Slovenské národné povstanie sa v nej ukrývali partizáni, od čoho dostala aj pomenovanie. Je erózneho pôvodu s oválnymi tvarmi chodieb a zvyškami žulových štrkov. V jej zadnej časti sa objavujú menšie stalagmity a stalaktity šedej farby a menšie sintrové jazierko. Je dlhá 102 m.

    Pri výtoku podzemnej Štiavnice na povrch je riečna jaskyňa Hlbokô, pomenovaná podľa blízkej bočnej dolinky. Pozostáva z troch vodných siení, spojených nízkou kanálovou chodbou. Z kvapľových útvarov má vyvinuté iba tenšie stalaktity na povale zadnej siene, žltoružovej fiarby. Dĺžka jaskyne je 150 m. Južne nad jaskyňou Hlbokô vo vápencových bralách je najväčšia jaskyňa Jánskej doliny, Jaskyňa Zlomísk. Dosahuje dĺžku 10371 metrov pri denivelácii medzi najvyšším a najnižším bodom 147 metrov. Objavená bola z bezvýznamnej jaskyne v roku 1953. Jaskynný vchod leží vo výške 854 m, teda 65 m nad údolím. Podzemné priestory tvoria rozsiahly trojrozmerný labyrint kopírujúci svahy Jánskej doliny. V jaskyni je pozoruhodný aktívny vodný tok a jazerá, kde sa vykonávajú náročné potápačské pokusy s cieľom poznať priebeh vodou zatopených priestorov. V sifóne Tichá tôňa bol v hĺbke 33 metrov zatopený doteraz nepreskúmaný dómovitý priestor. Južnejšie od jaskyne Zlomísk je Medvedia jaskyňa s nálezom kostí rozličných stavovcov. Je riečneho pôvodu bez kvapľovej výzdoby. Po dĺžke viac ako 1 km končí závalom. V priestore Stará Poľana bola objavená r. 1956 jaskyňa rovnakého mena. Vyniká veľkým podzemným jazerom. Jej povrchový otvor leží vo výške 877 m, teda 42 m nad údolím Štiavnice. Zo vstupnej siene sa tiahne smerom na sever nízky, rúrovitý, ťažko schodný kanál, ústiaci do sieňovitého priestoru so stalagmitovým hájom a sintrovým jazierkom. Dĺžka asi 100 m.

    V závere dolinky Biela na SV strane Krakovej holi (1750 m) bola objavená začiatkom 70. rokov z krátkej jaskynky významná jaskyňa Záskočie. Dosahuje dĺžku 5034 metrov pri denivelácii 284 metrov. Pre jaskyňu sú charakteristické rúrovité chodby, meandre a priepasti. Vchod leží pod zráznym vápencovým bralom vo výške 1320 m. Našli sa v nej kosti jaskynného medveďa. Je vytvorená v guttensteinských vápencoch ponornými vodami pochádzajúcimi z kryštalického jadra Nízkych Tatier. Podobný charakter má aj najhlbšia slovenská jaskyňa Starý hrad, ktorú objavil v roku 1964 významný jaskyniar Petr Hipman. Jej vchod leží v neprístupných bralách Čiernej dolinky. Celková dĺžka chodieb dosahuje viac ako 5 kilometrov pri denivelácii 432 metrov. V jaskyni dominuje 45 metrov hlboká priepasť Studňa radosti a rozmerný Revajov dóm, ktorý patrí medzi najväčšie podzemné priestory na Slovensku. V súčastnosti jaskyniari zo Zvolena intenzívne pracujú na rozšírení úzkej chodby s výdatným vodným tokom s cieľom predĺžiť túto najzaujímavejšiu jaskyňu Krakovej hole. Z menších jaskýň Jánskej doliny hodno spomenút jaskyňu Benšovú, vytvorenú vo vrchole rovnomernej kóty (1419 m) na ľavej strane údolia Štiavnice. Vchod leží na západnej strane vrchola vo výške 1380 m. Je to typicky puklinová jaskyňa v dĺžke 60 m bez kvapľovej výzdoby. Menšie jaskynné dutiny dĺžky 510 m sú na južnom svahu Nižného Príslopu (1532 m). Sú korozívneho pôvodu, zväčšené mrazovým zvetrávaním. Tesne pod vrcholom Nižného Príslopa na jeho južnej strane je vo výške 1522 m Ľadová priepasť, celkovej hĺbky 125 m s dvoma otvormi. Na dne vstupného dómu v hĺbke 80 m po celý rok sa udrží 15 m vysoký ľadový kužeľ. Severovýchodne od Nižného Príslopu sa rozkladá krasová plošina, nazývaná Ohnište, kde sa vyskytujú škrapy, závrty, staré suché údolia a menšie priepasti (Havrania a Hradová priepasť). Je tu vytvorená aj 182 metrov hlboká priepasť Havran, objavená len koncom 90. rokov. Jej dĺžka dosahuje takmer 400 metrov. Týmto ani zďaleka nie sú vyčerpané všetky krasové formy a prírodné zaujímavosti Jánskej doliny. Bohaté horské a údolné scenérie precíti návštevník iba pri osobnej návšteve.

- hlavná strana -

© foto a text Mgr.Ján HUČÍK
© design, grafika 3W sro -web design